Prednáška Martina Babíka, zaznela na odbornom stretnutí Českej psychoanalytickej spoločnosti v Prahe 07.11.2024
K napísaniu tejto prednášky bol autor inšpirovaný prácou Komplex Sfingy, kde Martin Mahler píše o moralite v jej patologickej podobe a ako sa môže prejaviť vo vzťahu k sebapoznaniu a k psychickej pravde. Autor sa zamýšľa, čo je v psychoanalýze cenzurované, odmietnuté a zakázané ako to ovplyvňuje jeho klinickú prácu. Nevítané deti, nevítané myšlienky a nakoniec ľudia v psychoanalýze nie sú ďaleko od nevítaných pocitov a vnútorných stavov, ktoré sa snažíme odstrániť. Osobnosti v psychoanalytickej histórii ako Stekel, Ferenczi, Jung , Rank, Reich a Khan majú spoločné to, že či sa niekde v histórii rozišli s Freudom alebo, že sú vyhlásení za abnormálnych resp. že sa zbláznili. Hľadanie alebo stretnutie sa z ich myšlienkami je problematické. Ich postavy sú vytlačené na okraj a vypadnú z psychoanalytického kurikula a Ester Menakerová opisuje výrazom totschweigen/dead by silence/ UTUTLANIE dlhoročnú prax inštitucionálneho umlčovania teoretických disidentov a jednotlivcov. Napriek tomu niektorých z týchto jedincov stretávame v prácach inšpirujúcich súčasných psychoanalytikov. V práci Stekela, Junga v práci Biona a Ferencziho, v prácach Winicotta neskôr Khana a hlavne Bollasa.
Slavoj Titl komentuje prednášku Martina Babíka
Naším prirodzeným jazykom je klamstvo ako píše spisovateľ Neil Gaiman, rozprávame si klamstvá, vymýšľame si príbehy, aby sme klamstvom povedali pravdu. Klamstvo ako hovorí Bion potrebuje mysliteľa. Freud odhalil tohto skrytého mysliteľa v nevedomí a zbadal, že sen nech je akokoľvek surreálny a klame, je v ňom túžba (a my už vieme, že aj myšlienka) – ktorá sa môže dotýkať pravdy. My si nečítame psychoanalytické diela kvôli tomu , že je v nich pravda ako vo fyzikálnych zákonoch – a ďalšie generácie po pochopení tejto pravdy sa k nej už nemusia vracať. Čítame psychoanalytické diela lebo je v nich emočná pravda, to čo naši predchodcovia museli prežiť, stráviť a ako zazreli pravdu.
Vieme , že červená karkulka je vymyslená a vieme, že to, že ju zjedol vlk a ona potom, živá a zdravá vyskočila z jeho brucha je klamstvo, ale implicitne si rozprávame túto lož o malom zdravom červenom dieťati, lebo hovoríme pravdu o tom, že rozhodnutie medzi dobrým objektom starou mamou a zlým objektom vlkom môže byť založené na emočnom zázemí – unthinkable known -, v ktorom vyrastáme a ktoré implicitne poznáme – a túto lož si hovoríme, aby sme zdôraznili, že naša kognícia nás tiež klame (sklame), lebo vlk aj babka majú rovnaké oči, zuby aj uši. Už malé dieťa sa učí od rodiča prijímať nepravdy, zvyká si nich a jeho poňatie sveta vyrastá zo zámerne skreslených a lživých základov, píše Mahler. Niektoré psychoanalytické teórie síce predpokladajú implicitne, že existuje akýsi vrodený censor alebo zmysel pre pravdu – ten, ale môže v toxickom alebo perverznom prostredí degenerovať a vytvárať falošné pravdy. Zamlčovanie niektorých skutočností, cenzurovanie alebo ututlanie prípadne usmrtenie tichom mi príde ako spôsob komunikácie, kedy sa nedá pristúpiť ku pravde ani cez lož lebo cenzúra nedovolí zrekonštruovať príbeh. To, čo autorovi prišlo kľúčové je, ako si aj v psychoanalýze posúvame pravdu niekedy cez ututlavanie a cenzúru.